Zuzana Piussi: Od Fica do Fica – nevyužitá príležitosť

Zdieľať
Piussi: Od Fica do Fica

Zuzana Piussi svojimi dokumentmi neraz vyvolá rozruch. Ostatne to bolo v prípade diela „Od Fica do Fica“, ktoré sa stalo známym po tom, ako ho odmietli vysielať v niektorých kinách. Dokument sa tak medzi ľudí dostal prostredníctvom internetovej stránky, kde bol zverejnený pre platiteľov prémiového novinárskeho obsahu.

Snímka je rozdelená na dve časti. Prvá je podstatne kratšia a týka sa toho, čo zrejme divák od dokumentu očakáva. Jeho názov totiž nasvedčuje tomu, že sa bude zaoberať slovenskou politikou v období od prvej vlády Roberta Fica po jeho druhú vládu. No ani len v tej prvej časti tomu tak celkom nie je – Piussi sníma predvolebné stretnutia strán s občanmi a ich kampane, najmä čo sa týka strán SNS a HZDS, ktoré sú už v súčasnosti mimoparlamentné a okrajové. Napriek názvu „Od Fica do Fica“, Ficovi ako takému či jeho strane je venovaná malá pozornosť. Samotné obdobie, vymedzené názvom dokumentu, je z politického hľadiska ponechané vlastne bez povšimnutia. Bohužiaľ, volebné noci v straníckych sídlach nie sú reprezentatívne ukážky (slovenskej) politiky.

V druhej časti možno badať Piussin zámer toto obdobie zaznamenať akosi „zdola“. Využila, že na prelome rokov 2011 a 2012 Slovensko zachvátila vlna protestov proti korupcii vo vrcholovej politike, ako je opísaná v spise Gorila. Zuzana Piussi tento jav poňala tak, že snímala hnutie zložené z takzvaných organizátorov protestov. Nemohúcnosť tohto hnutia však bola očividná už v jeho začiatkoch, teda keď prudko pribúdali požiadavky a menili sa z relatívne rozumných na úplne nezmyselné. Hnutie v tom čase stratilo svoju líniu, naložilo si na plecia prebudovanie celej spoločnosti a celého politického systému, čo prirodzene viedlo k rozštiepeniu. V dokumente môžeme vidieť, že takéto revolučné myšlienky pritiahli ako magnet podivné indivíduá, pokúšajúce sa rekonštruovať spoločnosť na stretnutiach hŕstky ľudí. Naopak, bežných ľudí tieto myšlienky neoslovili, čo možno považovať za príčinu úplného úpadku protestov.

Piussi dala práve týmto podivným indivíduám enormný priestor. Dala ho ľuďom, ktorí nereprezentujú slovenskú spoločnosť, čoho dôkazom alebo indíciou je aj to, že sa tá spoločnosť s organizátormi protestov nedokázala stotožniť. Prečo Piussi nevenovala obsah svojho dokumentu omnoho významnejším, zaujímavejším a vplyvnejším ľuďom, skupinám, hnutiam či udalostiam? Prečo ho venovala neúspešnému projektu periférie slovenskej spoločnosti? To sú otázky, ktoré sa mi vynorili, keď som snímku zhliadol.

Je pochopiteľné, že zo začiatku toto ľudové hnutie zaznamenávala. Veď ono z toho teoreticky mohlo niečo vzísť a Piussi sa chopila príležitosti. Menej pochopiteľné je, že keď vysvitlo, že je to fraška, tak to zo svojho dokumentu jednoducho nevyradila. Mala neúrekom možností, čo zaznamenávať, ako to nastrihať, čo zahrnúť, čo vynechať, no ona to spravila tak, že Nicholson dostal minimálny priestor, rovnako ďalší ľudia, ktorí mali k afére čo-to povedať – väčšina z nich nedostala priestor žiaden.

Tu sa prejavuje kľúčový nedostatok celého diela – chýba mu koncept: úvod, záver a jasná téma, osobne som nevnímal ani jednoznačný zámer. Zuzana Piussi sa skrátka zanovito držala nejakej jednej línie, kto vie, či vôbec nejako intuitívne vymedzenej, keďže ju za chodu zmenila, miesto toho, aby sa pohotovo chopila šance spraviť naozaj poriadny a dobrý dokument o spise, resp. kauze Gorila. Neviem jasne povedať, či čas tejto veci pomáha alebo škodí, no som presvedčený o tom, že ak má o tom niekedy vzniknúť dobrý dokument, so zberom údajov (v tomto prípade audiovizuálnych) už bolo potrebné začať. A pokračovať v ňom viacero rokov, možno množstvo rokov. K tomu patrí aj odhodlanie a vôľa nepodľahnúť pokušeniu výsledné dielo vydať predčasne z marketingových dôvodov. Dúfajme, že raz niečo také vyjde.

Možno nezamýšľaným dôsledkom dokumentu je dojem, že my, Slováci, resp. my, občania, sme ako tí ľudia, ktorí sa považovali za organizátorov protestov či reformátorov spoločnosti – že oni sú obrazom nás, slovenskej spoločnosti. Pokiaľ to nebol nezamýšľaný dôsledok, lež zámer, je to smutné, lebo to jednoducho nie je pravda. Myslím, že aj z dokumentu je zrejmé, že tie tisícky účastníkov na zhromaždeniach nemali na organizátorov žiadnu väzbu, teda ten prvok organizátorov tam bol nadbytočný, bez vplyvu a bez spoločenského uznania. Tom Nicholson sa vo svojej reakcii na dokument tiež vyjadril, že ak to malo byť o nás, prečo to nebolo viac o zmysluplných a zodpovedných ľuďoch, ale o bláznoch, ktorí sa dostali do prípravného výboru. Vnímal to teda ako „trošku skreslený pohľad na to, ako naozaj vyzerá to Slovensko.“

Napriek tomu sa dá dokument Zuzany Piussi chápať aj ako akýsi záznam o osude jednej skupiny ľudí, ktorí chceli zmeniť Slovensko k, v ich vnímaní, lepšiemu. S Nicholsonom treba súhlasiť v tom, že dielo je úctyhodné skôr po stránke jeho výroby, keďže Piussi pracuje z vlastného nadšenia, bez veľkých finančných možností a bez istoty, ako to napokon dopadne, či dokonca ako dopadne ona sama. Pokiaľ však má výsledok takej práce v bežných a rozumných ľuďoch vzbudiť beznádej, stratu sebaúcty a dojem, že celá naša spoločnosť je taká ako nejaká skupina ľudí, ktorá sa pasovala za vodcov ľudu, je na zváženie, či celková škoda nie je väčšia než úžitok.

Zdieľať