Ken Wilber: Trump a postpravdový svet (recenzia)

Ken Wilber je americký filozof a aktivista, zakladateľ integrálnej filozofie. Vo svojej najnovšej knihe Trump a postpravdový svet rozoberá aktuálne politické dianie v USA, ale aj vo svete. Nešetrí demokratov ani republikánov, liberálov ani konzervatívcov, nacionalistov ani globalistov, poukazuje na obmedzenia oboch táborov a naznačuje, akým smerom by sa ľudstvo mohlo pohnúť ďalej.

Nárast „antisystémových“ síl

Cieľom Wilberovej knihy je vysvetliť, prečo sa v čoraz viac krajinách dostávajú k moci a narastá vplyv tzv. „antisystémových“ (Wilber priamo toto slovo nepoužíva) síl. Typickým príkladom je Trump, rôzne nacionalisticky orientované strany v Európe či zástancovia Brexitu.

Rôzni „antisystémoví“ predstavitelia sa značne líšia v miere radikalizmu a niekedy zastávajú aj úplne nekompatibilné ideológie (napr. neokomunizmus a neonacizmus). Spája ich však to, že ich mediálny obraz v hlavnom prúde je veľmi nepriaznivý.

Mnohí pozorovatelia a komentátori sa zhodujú na tom, že jednou z hlavných príčin tohto nárastu je jednostranné vykreslenie určitých kľúčových tém v hlavnom prúde (práva menšín, multikulturalizmus, globalizácia, atď.), a zároveň vzrastajúca neochota mainstreamu ich kriticky reflektovať.

Wilber v princípe súhlasí, avšak vysvetlenie situácie dáva do rámca svojho integrálneho prístupu a kultúrnej evolúcie ľudstva. To mu umožňuje predpokladať ďalší vývoj a navrhnúť konštruktívne riešenie.

Farby vedomia

Wilberov model vznikol integráciou viac ako 100 vývinových teórií z oblastí psychológie, filozofie, kulturológie, histórie a iných vied. Jeho základom je, že ľudstvo ako celok, ale aj jedinci v rámci svojho individuálneho vývinu prechádzajú rôznymi úrovňami vedomia.

Každá úroveň vedomia je charakteristická istou mentálnou kapacitou, predstavuje zároveň aj určitý typ etiky a spôsob hľadania pravdy a zodpovedá jej nejaká forma spoločenského usporiadania. Zároveň platí, že každá úroveň má pozitívne aj negatívne prejavy.

V prípade harmonického vývoja nové štádium „obsahuje a presahuje“ skoršie štádium – preberá jeho charakteristiky a zároveň ich premieňa a integruje do vyššej formy. V prípade disharmonického vývoja sa však určitá úroveň môže vyhraniť do jednostrannosti a odmietať elementy skorších foriem, ako si nižšie ukážeme.

Wilber rozoznáva viac ako 10 stupňov a podstupňov vývoja ľudského vedomia. Pre jednoduchosť ich označuje farbami. Zdôrazňuje, že ide o rámcové rozdelenie a v rámci jedného človeka sa v rôznych oblastiach psychiky môžu vyskytovať rozličné úrovne vývoja.

Najdôležitejšími stupňami, do ktorých dnes spadá väčšina svetovej populácie, je podľa neho týchto päť:

• Červená (egocentrická, magická, pravek) – táto forma vedomia sa objavila asi pred 500 000 rokmi. Jednotlivec je zameraný sám na seba, takmer nedokáže prevziať perspektívu druhej osoby. Základnou motivačnou silou je sebazáujem, resp. záujem najužšieho okolia. Typické je magické myslenie, poverčivosť, absencia kritického rozumu. V individuálnom vývine zodpovedá skorému predškolskému veku. Pre túto úroveň vedomia je charakteristické kmeňové či rodové zriadenie, zmýšľanie je silne tribalistické. Neexistujú predpoklady pre pochopenie abstraktných konceptov potrebných na vznik štátov. V pozitívnej forme sa zo zamerania na vlastné ego stáva sila osobnosti, poznanie vlastných potrieb a zdravé sebapresadenie, ktoré jednotlivcovi umožňuje nasadiť svoje sily v prospech väčšieho celku.
• Jantárová (etnocentrická, mýtická, starovek – stredovek) – začína sa objavovať asi pred 10 000 rokmi, s narastajúcim prechodom na poľnohospodársky spôsob života. Identita sa presúva z jednotlivca na širšiu skupinu – nielen kmeň, ale kmeňový zväzok, či až obrovská ríša. Skupinová identita sa odvodzuje od spoločných mýtov hrdinských zakladateľov. Vlastná skupina je vnímaná ako výnimočná, nadradená oproti ostatným. Je tu silné zakorenenie postoja my vs. oni na skupinovej úrovni, „mentalita džihádu“. V pozitívnej forme sa z pocitu nadradenosti vlastnej skupiny stáva konštruktívne poznanie jej identity, schopností a poslania, ktoré umožňuje, aby sa tvorivo začlenila do celku ľudstva.
• Oranžová (raná svetocentrická, racionálna, modernizmus) – objavuje sa okolo roku 1400, teda s príchodom renesancie. Prináša moderné poňatie človeka ako jedinečnej individuality obdarenej rozumom a ľudskou dôstojnosťou. Zároveň sa kladú základy univerzálnej ľudskej identity – presúva sa zo skupiny na celé ľudstvo. Vonkajšími prejavmi sú humanizmus a renesancia, vedecká revolúcia, rozmach technológií a priemyslu, podnikavosť, kapitalizmus, zámorské objavy a podmaňovanie si sveta. V sociálnej a politickej sfére je to príchod osvietenstva, ľudských práv, zrušenie otroctva a poddanstva, vznik parlamentov. Podľa Wilbera je na oranžovej úrovni asi 60 % ľudí v rámci Západu.
• Zelená (neskorá svetocentrická, pluralistická, postmodernizmus) – začala byť dominantnou silou v kultúrnej evolúcii len približne 60 rokov dozadu. Reagovala na úpadok neskorej oranžovej formy vedomia, ktoré pod taktovkou objektivity zredukovalo vedecké poznanie na materializmus a pod zámienkou svetocentrickej etiky vytvorilo útlakové systémy ako globálny kapitalizmus, ktoré presadzovali etnocentrické či až egocentrické záujmy. Charakteristiky zelenej v zdravej aj nezdravej forme si podrobnejšie popíšeme nižšie. V súčasnosti podľa Wilbera je to asi 20 % ľudí v rámci Západu.
• Azúrová (integrálna svetocentrická, post-postmodernizmus) – začína sa objavovať asi pred 30 rokmi. Jej základným krédom je integrácia jednotlivých perspektív do jednotného, celistvého pohľadu. Uvedomuje si výhody a nevýhody rôznych prístupov a každému sa snaží priradiť správne miesto. Reaguje na úpadok neskoršieho zeleného vedomia, ktoré sa prepadlo do relativizmu a nihilizmu. Snaží sa budovať zjednotený obraz sveta, ktorý vedome zahrnie predchádzajúce perspektívy. V súčasnosti je v tejto forme vedomia podľa Wilbera asi 5 % ľudí v rámci Západu.

Zdravý postmodernizmus

Väčšina súčasných liberálov sa podľa Wilbera nachádza v štádiu zelenej formy vedomia, avšak v mnohých prípadoch už privedenej do extrémnej jednostrannosti. Samotná zelená forma vedomia však spočiatku priniesla mnoho dobrého a dekonštruovala prežité jednostrannosti oranžovej.

Typickým predstaviteľom zelenej formy vedomia je postmodernizmus. Postmodernizmus vo svojej ranej fáze poukázal na mnohé dôležité skutočnosti, ktoré boli, ako píše Wilber „pravdivé, ale čiastkové“:

• všetko poznanie je kultúrne ovplyvnené,
• všetko poznanie je kontextualizované,
• poznanie nie je dané, ale aj konštruované,
• okrem faktov sú kľúčové aj interpretácie, a prevládajúce interpretácie v spoločnosti sú často presadzované systémom dominantnej moci (kapitalizmus, sexizmus, rasizmus...),
• čo je dnes brané ako pravda, môže byť zajtra radikálne iné,
• všetci ľudia sú si rovní,
• žiadna perspektíva nie je privilegovaná.

Všetky tieto tézy v podstate razí postmoderná filozofia. V sociálnej oblasti sú jej korelátmi boj za ľudské práva (zrovnoprávnenie černochov a žien, dekolonizácia), boj proti sociálnej nerovnosti (študentské protesty v 60. rokoch) a hnutia za ochranu životného prostredia. Zelená sa snaží byť čo najviac inkluzívna – zahrnúť čo najviac pohľadov a čo najspravodlivejšie zaobchádzať so všetkými skupinami ľudí.

Pád postmodernizmu – „aperspektívne šialenstvo“

Zelená však po prvotnej zdravej fáze svoje tézy prehnala do extrému. Z pluralizmu, ktorý pôvodne predstavoval kritický nadhľad nad dogmatické poznanie, sa stal radikálny relativizmus až nihilizmus; predstava, že všetka pravda je kontextuálna (teda že získava svoju pravdivosť v istom kultúrnom kontexte), sa skĺzla do predstavy, že neexistuje žiadna univerzálna pravda; z ochrany menšín a utláčaných sa stala extrémna politická korektnosť negujúca slobodu prejavu, atď.

Toto Wilber nazýva „aperspektívnym šialenstvom“ – svet, kde neexistuje a nie je možná žiadna pravda, žiadna pevná perspektíva, nie je možné žiadne hodnotové ukotvenie.

Ako čerešnička na torte, paradoxne, zelená sa sama začala správať povýšenecky voči predchádzajúcim vývinovým štádiám. Aj keď podľa zelenej „neexistuje žiadna pravda“, v skutočnosti sa zelená správa tak, ako keby jej tvrdenia boli absolútnymi pravdami. Tým, ktorí ich neuznávajú, sa vysmieva a osočuje ich ako rasistov, sexistov či bigotov, ich názory považuje za „prežité“. Trumpových voličov napríklad častovala ako „biely odpad“.

Evolučná seba-korekcia

Práve v kontexte úpadku zelenej a jej povýšeného postoja voči starším formám vedomia vidí Wilber príčiny súčasnej krízy. Vývoj ľudstva vníma ako zmysluplný proces. Keď vedúca sila evolúcie – v tomto prípade zelená forma vedomia – prepadne do jednostrannosti a vytesňuje ostatné stupne, je násilne konfrontovaná s ich prejavmi, čo vytvára tlak na ich integráciu.

Úlohou vedúcej vrstvy totiž nie je vymedziť sa proti starším štádiám a zničiť ich, ale ich pochopiť, oceniť a harmonicky začleniť do nového, úplnejšieho svetonázoru. Podľa Wilberovho modelu by sme teda vo svete mohli očakávať práve nárast sily a popularity predstaviteľov starších, vytesňovaných foriem vedomia.

Trump – svojou definíciou antizelený

Wilber ako Američan uvádza učebnicový príklad takéhoto vodcu: americký prezident Donald Trump, zvolený proti očakávaniam mainstreamu.

Čo je pre neho charakteristické? Wilber zdôrazňuje, že predstavuje takmer dokonalú negáciu každého zeleného princípu:

• zrušil asi 60 – 70 % regulácií pre korporácie,
• znížil dane, teda zvýhodnil bohatých,
• vystupuje protiimigračne, hlavne proti nelegálnej imigrácii z Mexika (nebielej krajiny),
• navyšuje výdavky na zbrojenie,
• podporuje patriotizmus a výnimočnosť Američanov – Make America Great Again,
• je politicky nekorektný,
• neuznáva ekologické opatrenia (relativizuje globálne otepľovanie, posilňuje priemysel).

Prečo bol Trump podporovaný voličmi?

Wilber vidí za podporou Trumpa štyri hlavné dôvody, všetky plynú z vyhrotenia zelených princípov:

1. Ľavica sa prestala zaujímať o amerických robotníkov. Ľavica historicky podporovala robotníkov a chudobnejšie vrstvy. V posledných desaťročiach sa však začala extrémne orientovať na zrovnoprávňovanie či až zvýhodňovanie menšín – často na úkor nižších vrstiev bieleho obyvateľstva. Začala hlásať abstraktné akademické teórie o egalitarizme, neexistencii rás či pohlaví, zatiaľ čo v uliciach horeli autá pri multikultúrnych nepokojoch a menej kvalifikovaní nebieli uchádzači získavali prácu a možnosti štúdia na úkor bielych prostredníctvom programov pozitívnej diskriminácie (affirmative action). Bieli americkí robotníci sa viac necítili ľavicou podporovaní.
2. Téza extrémneho relativizmu zobrala ľuďom istoty. Téza, že „neexistuje žiadna pravda“, vedie ľudí k neistote. Ľudia v starších formách vedomia nedokážu pochopiť a oceniť pluralistický pohľad na svet – nieto ešte radikálny relativizmus. Potrebujú pevné ukotvenie v jednom myšlienkovom systéme. Túto potrebu napĺňa Trump: má jasné názory, vystupuje sebaisto, nepochybuje o sebe. Hoci sa dopúšťa faktografických prešľapov, podľa prieskumov verejnej mienky bol voličmi vnímaný ako „viac pravdivý“ oproti Hillary. Zelení sa však nemôžu čudovať – aj oni pri ochrane menšín povyšujú emócie nad racionálne argumenty a sami dekonštruovali kritériá pravdy. Je potom pochopiteľné, že ľudia v starších formách vedomia považujú za „pravdivého“ toho, kto je hlučnejší a asertívnejší. V istom zmysle majú pravdu: Trump sa na nič nehrá a nesnaží sa nikomu politicky korektne lichotiť.
3. Nadradenosť zelenej formy vedomia. Ako sme už spomínali, zelená forma vedomia v súčasnosti nemá pochopenie pre staršie formy vedomia. Z ľudí sympatizujúcich s Trumpom sa vysmieva, považuje ich za nevzdelaných, niekedy priamo za „biely odpad“ a pod. Pri takomto prístupe si, pochopiteľne, veľkú časť voličov znepriatelila.
4. Znechutenie voličov. Podľa štatistík až 80 % voličov, ktorí sa označili za „nahnevaných“, volilo Trumpa. Mnohí z Trumpových voličov si pritom uvedomovali jeho nedostatky: podľa 60 % bol nekvalifikovaný, podľa 55 % krivdil ženám a 45 % vlastných voličov ho považovalo za „nestabilného“. Všetkých týchto ľudí však spájal „resentment“, znechutenie zo súčasných politických pomerov.

Prečo zelená vidí všade útlak

Ukážme si teraz, prečo podľa Wilbera riešenia ponúkané súčasnou zelenou – hľadanie útlaku, presadzovanie antidiskriminačných opatrení, relativizovanie tradičných hodnôt a identít a očakávanie, že ľudia to prijmú – nebudú fungovať.

Zelená, napriek tomu, že je už dosť vysokým stupňom rozvoja ľudského vedomia, ktorý si uvedomuje existenciu pluralitných perspektív, váži si každého jednotlivca a má úctu k prírode, stále si sama nie je vedomá toho, že existujú vyššie štádiá vývoja. To je charakteristické pre všetky štádiá vývoja až po zelenú vrátane jej samotnej.

Až azúrová – integrálna forma vedomia – chápe, že všetky predchádzajúce formy a perspektívy majú istú časť pravdy, snaží sa ich prepojiť a zároveň si uvedomuje, že aj ona sama je len jedným stupňom vývoja ľudského vedomia a ani to nie konečným.

Zelená si však nie je vedomá dynamiky rozvoja ľudského vedomia a podľa toho interpretuje aj správanie ľudí. Nechápe, že veľká časť ľudstva sa nachádza na úrovni vedomia, ktorá ešte nedokáže oceniť hodnoty univerzálnej ľudskosti.

Práve naopak, predpokladá, že všetci ľudia a všetky spoločnosti sa takpovediac rodia „so zelenými hodnotami v srdci“. Ak zelená vidí útlak, nechápe, že príčina je často vnútorná – v úrovni vedomia. Predpokladá teda, že musí byť niekde vonku. Musí tu byť istá aktívna sila, ktorá v ľuďoch zelené hodnoty potláča – patriarchalizmus, biely supremacizmus, kolonializmus, kapitalizmus alebo náboženský fundamentalizmus.

To je však kardinálny problém. Pri takejto interpretácii dejín je prakticky každý rozdiel medzi skupinami pripísaný nejakému útlakovému systému. Kde je útlak, je aj utláčateľ, a teda nepriateľ – ktorého zelená vidí v starších formách vedomia.

Prečo nebude fungovať „odstraňovanie útlaku“

Takýto vyhranený pohľad nepripúšťa prirodzenejšie vysvetlenia, napr. že nerovnosť je daná sčasti aj prirodzenými rozdielmi medzi skupinami.

Extrémne zelený pohľad ale úplne opomína kľúčovú úlohu rastu a rozvoja v ľudských dejinách. Hlavným dôvodom existencie útlaku v dejinách je, že v danej spoločnosti ešte neexistovala forma vedomia, ktorá by vyznávala hodnoty univerzálnej ľudskosti. Táto sa musela vyvinúť, čo je proces trvajúci stáročia.

Preto bolo otroctvo bežné v gréckej demokracii, v kresťanskej aj budhistickej spoločnosti. Náboženstvá, ktoré učia súcit, nemajú rozsiahle koncepcie ľudských práv, lebo boli vytvorené v jantárovej forme vedomia. S koncepciou ľudských práv prišli, paradoxne, až osvietenci, ktorí si na náboženstve veľmi nezakladali, ale už boli ukotvení v oranžovej forme vedomia.

Nie je to teda tak, že kde je útlak, tam predtým bola rovnosť a bola potlačená. Väčšinou koncept rovnosti ešte v danej spoločnosti nebol známy. Primárnou príčinou teda nebol útlak, preto riešenia založené na odstraňovaní útlaku nebudú fungovať. Jediným riešením je zmena vedomia ľudí ich pozdvihnutím na vyšší stupeň.

Možné riešenia

Wilber vidí dve východiská zo súčasnej krízy, ktoré môžu fungovať: buď si zelená uvedomí, do akého extrému zašla a bude korigovať svoje jednostrannosti; alebo sa vyprofiluje nová vedúca vrstva, už na azúrovej forme vedomia. Prvú možnosť považuje za pravdepodobnejšiu, pretože ľudí na azúrovej forme vedomia tu zatiaľ nie je toľko (iba okolo 5 %), aby vedeli získať rozhodujúci spoločenský, akademický a politický vplyv.

Ako by malo korigovanie zelenej vyzerať?

• Pochopenie predchádzajúcich vývinových stupňov. Zelená sa musí prestať vyvyšovať nad predchádzajúce stupne a prestať bojovať proti nim. Ako vedúca vrstva spoločnosti potrebuje zohľadniť všetky skutočné, ale čiastkové pravdy tradicionalizmu, modernizmu aj postmodernizmu. K predchádzajúcim vývojovým stupňom má pristupovať „so skutočne súcitným presahom, ktorý ich všetky prijíma s dobrou vôľou namiesto pohŕdania“. Potrebuje si uvedomiť, že zelená forma vedomia je sama výsledkom dlhého vývojového procesu a tí, ktorí sú na tomto stupni, v minulosti absolvovali predchádzajúce stupne.
• Odhodenie extrémneho relativizmu. Tri hlavné tézy postmodernizmu: kontextualizmus, konštruktivizmus a aperspektivizmus nesú časť pravdy, ale treba ich dať na primerané miesto. Áno, pravda vzniká v kontexte, ale niektoré kontexty sú všeobecne platné a tie treba hľadať. Áno, fakty neexistujú nikdy samé o sebe, pravda je aj konštruovaná, to však neznamená, že „nie je žiadna pravda“, ale že poznávajúci je súčasťou procesu poznávania – vyvstáva výzva spomedzi konštruovaných obrazov nájsť to spoločné jadro. Áno, neexistujú žiadne neutrálne, ahistorické perspektívy, každá úroveň vedomia prináša nové perspektívy, každá z nich je primeraná, ale každá vyššia je „viac primeraná“, každý stupeň vedomia prináša komplexnejšie pravdy, ktoré nám o svete povedia viac.
• Prestať hľadať všade útlak. V súčasnosti má zelená tendenciu v každej hierarchii či nerovnosti vidieť útlak. Útlakové hierarchie naozaj existujú. Avšak existujú aj prirodzené, rastové (aktualizačné) hierarchie, v ktorých rozloženie síl odzrkadľuje prirodzené rozdiely. Tieto hierarchie, naopak, napomáhajú rastu zapojených do systému. Reálne hierarchie sú väčšinou kombináciou týchto dvoch prvkov a zelená sa potrebuje naučiť medzi nimi rozlišovať. Tak môže prijať primerané opatrenia, ktoré budú na osoh všetkým.

Druhá možnosť, vznik integratívnej elity na azúrovej forme vedomia považuje Wilber za menej pravdepodobnú, pretože za limitné množstvo ľudí v novej forme vedomia, aby mohol nastať v spoločnosti kvalitatívny posun, odhaduje na 10 %. V súčasnosti je v azúrovej forme vedomia podľa neho v západnom svete okolo 5 % ľudí. Nie je však vylúčené, že do 10 či 20 rokov to môže byť 10 %.

Rast vedomia je dlhodobý proces

Je však potrebné si uvedomiť – a Wilber to uvádza – že prechod na vyššiu formu vedomia je nesmierne komplikovaný a dlhodobý proces, ktorý sa nedá zásadne urýchliť. Vnútorný rast človeka je celoživotnou záležitosťou a mnohí ľudia sa za celý život nedopracujú ani na zelenú úroveň vedomia.

Vyššia forma vedomia sa nedá do človeka „natlačiť“ – získava ju prežívaním životných skúseností a ich hlbšou reflexiou. Dokonca ani ak by racionálne pochopil a uvedomoval si hodnoty vyššej úrovne vedomia, ešte to neznamená automatický prechod na ňu – na to si potrebuje odžiť veľké množstvo zážitkov, ktoré ho postupne premenia. Vedomé poznanie je však určite predpokladom a urýchľovačom progresu.

Wilber preto píše:

„Z vývinového a evolučného hľadiska zúfalo potrebujeme pochopiť, že každé štádium vývoja sa môže pre niektorých ľudí stať celoživotným štádiom a nedá sa s tým v podstate nič urobiť – môžeme len čo najviac šíriť poznanie a povedomie o dostupných možnostiach vývoja (kľúčová úloha vedúcej elity), vytvoriť pre ľudí na každej úrovni v spoločnosti priestor a celé to zaobaliť čo najväčším množstvom pochopenia, súcitu a lásky. V tomto by sme mali ísť príkladom – nič viac urobiť nemôžeme.“ (s. 80)

Záver

Ken Wilber poskytuje zaujímavý pohľad na aktuálne politické dianie. Na jednej strane prichádza s veľmi komplexnými a odvážnymi teóriami, ktoré poskytujú nástroj na celostné pochopenie spoločenského a kultúrneho vývinu ľudstva.

Na druhej strane však uvádza pomerne malé množstvo konkrétnych faktov, ktorými by tieto veľmi rozsiahle teórie podložil (sčasti tak robí vo svojich iných knihách). Čitatelia, ktorým je jeho integrálny spôsob myslenia cudzí a veľmi zakladajú na konkrétnych faktoch, sa môžu cítiť frustrovaní tým, ako „nonšalantne“ narába s konkrétnosťami. Na jeho argumenty možno uviesť mnohé protipríklady a každý z nich by bolo treba dôkladne preskúmať.

Wilber tiež často píše veľmi všeobecne a pre čitateľa, ktorý zmýšľa odlišným spôsobom, môže byť pochopiť Wilbera veľmi ťažké.

Na Wilberovom prístupe však možno oceniť, že poukazuje na výhody aj nevýhody rôznych paradigiem a načrtáva konštruktívne riešenie, ktoré nespočíva v preferencii jednej paradigmy pred druhou, ale, naopak, v rešpektovaní všetkých a hľadaní spoločnej cesty.

Zdroj

Wilber, K. (2017). Trump and a Post-Truth World. Boulder, CO: Shambhala. 160 s.

Zdieľať na Facebooku