Richard J. Haier je americký psychológ, ktorý sa dlhodobo venuje neurovednému výskumu ľudskej inteligencie. V súčasnosti pôsobí ako emeritný profesor na Kalifornskej univerzite v Irvine a tiež ako šéfredaktor popredného akademického časopisu Intelligence. V roku 2017 mu vo vydavateľstve University of Cambridge vyšla kniha The Neuroscience of Intelligence (Neuroveda inteligencie), ktorá prístupným spôsobom informuje o tejto výskumnej oblasti a jej výzvach.
Čo je to inteligencia
Hoci medzi vedcami dodnes nepanuje jednoznačný konsenzus na vymedzení inteligencie, Haier uvádza, že asi najuznávanejšia definícia je tá, podľa ktorej inteligencia je „všeobecná rozumová schopnosť, ktorá okrem iného zahŕňa schopnosť uvažovať, plánovať, riešiť problémy, abstraktne myslieť, pochopiť komplexné myšlienky, rýchlo sa učiť a učiť sa zo skúseností...“ (s. 5).
Vo všeobecnosti platí, že jednotlivé spomenuté schopnosti pri jednotlivcoch pozitívne korelujú. Ak má niekto dobré abstraktné myslenie, je pravdepodobné, že sa dokáže dobre učiť či riešiť problémy. Preto sa pri výskume inteligencie používa tzv. g faktor na označenie všeobecnej inteligencie, ktorá sumarizuje pozitívne korelácie pri jednotlivých rozumových schopnostiach. Inteligencia tak často býva znázorňovaná ako pyramída, na vrchole ktorej je g.
Pre výskum inteligencie je kľúčová možnosť jej merania. Asi najznámejší spôsob predstavujú testy inteligenčného kvocientu (IQ), ktoré vznikli začiatkom 20. storočia vo Francúzsku na identifikáciu detí, ktoré potrebovali osobitné vzdelávanie pre ich horšie výkony v škole. Bolo potrebné odlíšiť deti, ktoré mali horšie výsledky kvôli ich rozumovým limitom (mentálnemu postihnutiu), od tých, ktorých zlé známky spôsobovali iné problémy, napr. so správaním.
Haier sa venuje tiež častej kritike IQ testov, podľa ktorej sú neobjektívne alebo bezvýznamné. Poukazuje na to, že výsledky IQ testov dokážu úspešne predikovať úspech či neúspech vo vzdelávaní, zamestnaní či pri riešení problémov každodenného života. Osobitne spomína tri longitudinálne výskumy, ktoré od detského veku sledovali veľké vzorky ľudí, pričom bolo merané aj ich IQ (s. 25 – 33). Výsledky IQ testov v detstve pozitívne korelovali s príjmom, akademickým úspechom či vekom dožitia (menej inteligentní ľudia sa v priemere dožívajú menej).
Napriek tomu, že IQ test je relevantný pri meraní inteligencie, nedokáže inteligenciu zmerať absolútne, teda tak, ako váha dokáže odvážiť hmotnosť váženej veci. IQ testy merajú inteligenciu iba relatívne, teda v porovnaní s inými ľuďmi, ktorí absolvovali daný test.
Dedičnosť inteligencie
Druhá kapitola knihy sa venuje vplyvu genetiky na inteligenciu. Podľa Haiera existuje vo vede široký konsenzus, podľa ktorého je inteligencia vo významnej miere dedičná a polygenetická, teda ovplyvnená množstvom génov, pričom každý jeden gén zodpovedá len za veľmi malý podiel na variácii (s. 42).
To však, samozrejme, neznamená, že inteligencia je ovplyvnená len genetickými faktormi. Haier cituje holandskú štúdiu dvojičiek, ktorá vyčíslila vplyv génov, zdieľaného prostredia a nezdieľaného prostredia na IQ v rôznych vekových kategóriách za okolností bežných v populácii.
Vo veku 5 rokov je vplyv génov na úrovni 26 %, vplyv zdieľaného prostredia 50 % a vplyv nezdieľaného prostredia 24 %. Vplyv génov však vekom výrazne rastie a vplyv, najmä zdieľaného, prostredia sa zase umenšuje. Už v 16 rokoch majú gény až 62-percentný vplyv a nezdieľané prostredie 38-percentný vplyv (zdieľané už vplyv nemá). Vo veku 50 rokov je vplyv génov až na úrovni 85 % a nezdieľaného prostredia na úrovni 15 % (s. 52).
Poznatky o dedičnosti inteligencie sa opierajú o dlhodobo konzistentné výskumy dvojičiek, adoptovaných detí (v porovnaní s adoptívnymi rodičmi a súrodencami, resp. s biologickými rodičmi a súrodencami), ale najnovšie aj o výskumy v rámci molekulárnej genetiky, ktoré prostredníctvom moderných technológií skúmania DNA dokážu identifikovať konkrétne gény súvisiace s inteligenciou.
Neurovýskum inteligencie
V tretej a štvrtej kapitole sa Haier venuje neurovednému výskumu inteligencie, ktorým sa osobne dlhodobo zaoberá (možno povedať, že patrí medzi jeho pionierov), a to od jeho začiatkov až po najnovšie (v dobe písania knihy) zistenia.
Neurovýskum inteligencie využíva rôzne technológie, ktoré umožňujú nasnímať mozog, prípadne určiť tie jeho časti, ktoré sú v daný moment aktívne. Ide napríklad o pozitrónovú emisnú tomografiu mozgu (na rozdiel od snímok získaných röntgenovým žiarením alebo CT umožňuje identifikovať aktívne časti mozgu), zobrazovanie magnetickou rezonanciou, voxel-based morfometriu či o magnetoencefalografiu.
Jedno z prvých neurovedných zistení (ešte na základe údajov z pozitrónovej emisnej tomografie) sa týkalo odlišnej mozgovej aktivity pri riešení mentálnych úloh. Mozgy tých s najlepšími výsledkami prekvapivo vykazovali najnižšiu aktivitu a pri tých s najhoršími výsledkami to bolo naopak.
Tak vznikla hypotéza mozgovej efektivity, podľa ktorej nás nerobí chytrými to, ako ťažko náš mozog pracuje, ale ako efektívne dokáže riešiť mentálne úlohy (s. 73). Viaceré neskoršie výskumy však túto hypotézu nepotvrdili, a tak je samotná jej opodstatnenosť dnes predmetom vedeckej diskusie (s. 112).
Medzi skoršie a neskôr opakovane potvrdené neurovedné zistenia patrí napríklad aj pozitívna korelácia medzi veľkosťou mozgu a inteligenciou, ktorá je o niečo silnejšia u žien (0,40) ako u mužov (0,34). Výskum sa ďalej orientoval a orientuje na zistenie toho, ktoré konkrétne časti mozgu súvisia s inteligenciou (s. 84 – 85).
Ďalšie rané neurovedné výskumy zistili odlišnosti medzi mužskými a ženskými mozgami. Napríklad analýza zobrazení získaných pomocou magnetickej rezonancie ukázala, že pri mužoch sa oblasti, pri ktorých množstvo sivej hmoty pozitívne koreluje s IQ, nachádzajú v temennom laloku, pri ženách ide zase o čelový lalok. Aj z týchto dôvodov je podľa Haiera potrebné pri výskumoch analyzovať údaje týkajúce sa mužov a žien, ale aj ľudí rôznych vekových kategórií, oddelene (s. 88 – 89).
V knihe je takisto predstavená temenno-čelová integračná teória (parieto-frontal integration theory – PFIT), ktorú v roku 2007 sformuloval sám Haier spolu s ďalším americkým psychológom Rexom Jungom. Podľa tejto teórie tvorí prepojenie medzi vybranými časťami v mozgu (najmä v jeho temennom a čelovom laloku) biologický základ ľudskej inteligencie. PFIT podľa Haiera ostáva relevantným konceptom aj v svetle najnovších štúdií, hoci pripúšťa určité jej modifikácie.
Napriek týmto a ďalším v knihe spomenutým zisteniam má neurovýskum inteligencie pred sebou ešte dlhú cestu. Napríklad, hoci mnohé výskumy zistili korelácie medzi určitými parametrami mozgu a výsledkami IQ testov, predpovedať inteligenciu len na základe skenov mozgu (ešte) nedokážeme. Haier je však optimistický a veľký prínos si sľubuje okrem iného aj od kombinácie genetického a neurovedného výskumu, v rámci ktorého ide o zistenie konkrétnych génov a súvisiacich mozgových mechanizmov, ktoré môžu ovplyvňovať individuálne rozdiely v inteligencii.
Dokážeme zvýšiť inteligenciu?
Táto otázka bude zrejme zaujímať nejedného človeka. Nebolo by príjemné byť zrazu chytrejší? Učenie by nám trvalo kratšie, problémy v práci by sme riešili rýchlejšie a vypĺňaním daňového priznania by sme strávili iba zlomok času. Alebo čo tak deti? Máloktorý zodpovedný rodič by nebol ochotný čo-to urobiť, aby bolo jeho dieťa inteligentnejšie. Ale čo? A dá sa to vôbec?
Haier je v tomto smere skeptický, aspoň pokiaľ ide o v súčasnosti existujúce možnosti. Na pravú mieru dáva niektoré „zaručené“ recepty na zvýšenie inteligencie, z ktorých najznámejší a najrozšírenejší je asi tzv. Mozartov efekt, mýtus, podľa ktorého počúvanie klasickej hudby zvyšuje inteligenciu. Obdobne kriticky vníma aj tvrdenie, podľa ktorého dojčenie zvyšuje inteligenciu, pre čo vraj neexistujú presvedčivé dôkazy (s. 154).
Podobne vraj nejestvuje nič také ako IQ pilulka alebo nejaká obdoba prípravku NZT-48 z filmu Limitless. Inteligenciu nám vraj nepomôže zvýšiť ani transkraniálna magnetická stimulácia, spomenutá napr. v bestselleri Yuvala Noah Harariho Homo Deus (Harari, s. 284 – 285), rôzne elektrostimulácie, studené lasery či iné experimentálne techniky.
Haierov skepticizmus sa opiera o dostupné vedecké a úspešne replikované dôkazy. Smerom do budúcnosti je optimistom a domnieva sa, že najpravdepodobnejšie bude možné zvýšiť inteligenciu prostredníctvom genetiky. Prv je však potrebné zmapovať všetky relevantné gény a presne zistiť, ako konkrétne fungujú v komplexnom neurobiologickom systéme. Potom bude pravdepodobne možné zistiť, ako konkrétne môže inteligenciu ovplyvniť epigenetika, alebo týmto smerom využiť spôsob genetickej modifikácie CRISPR, čo však bude zrejme predstavovať tiež novú bioetickú dilemu.
Neurovýskum a budúcnosť
Neuroveda inteligencie má však v súčasnosti pred sebou o niečo menej prelomové úlohy. Práve tým je venovaná šiesta a posledná kapitola knihy. Haier v nej bližšie približuje vybrané perspektívne oblasti neurovedného výskumu súvisiace s inteligenciou. Dve z nich stoja za bližšie priblíženie aj na tomto mieste.
Prvá sa týka už vyššie spomenutého problému: inteligenciu nevieme merať v absolútnych hodnotách. Práve toto by mohlo zmeniť jej chronometrické meranie, ktoré vo svojej poslednej knihe navrhol americký psychológ a popredný bádateľ v oblasti inteligencie Arthur Jensen (1923 – 2012).
Inteligencia sa má v rámci chronometrie merať reakčnými časmi, teda časom, ktorý človek potrebuje na vyriešenie určitej mentálnej úlohy. Ak by výskum potvrdil opodstatnenosť a spoľahlivosť chronometrického prístupu, meranie inteligencie, ktorú stále meriame iba pomocou psychometrických testov, by sa posunulo na novú úroveň.
Druhá oblasť sa týka citlivej a kontroverznej problematiky – súvislosti medzi socioekonomickým postavením a inteligenciou. Haier sa tu vracia k argumentácii amerického psychológa a sociológa Richarda Herrnsteina (1930 – 1994) v jeho knihe IQ in the Meritocracy (IQ v meritokracii) z roku 1973: „(1) ak sú rozdiely v rozumových schopnostiach dedičné, a (2) ak úspech vyžaduje tieto schopnosti a (3) ak príjem a prestíž závisí na úspechu, (4) potom spoločenské postavenie (v ktorom sa odráža príjem a prestíž) bude do určitej miery založené na dedičných rozdieloch medzi ľuďmi“ (s. 192 – 193).
Haier poukazuje na to, že podľa viacerých štúdií nemá socioekonomické postavenie samotné vplyv na školské výsledky. Odvoláva sa pritom na brazílsku štúdiu 641 detí, podľa ktorej školský prospech nebolo možné predikovať podľa socioekonomického postavenia, avšak podľa výsledkov inteligenčných testov áno. Obdobné výsledky priniesla štúdia 155 191 amerických študentov a ďalšia štúdia skúmajúca 3 233 portugalských adolescentov (s. 193).
Na základe týchto skutočností Haier formuluje tézu (sám ju označuje ako najprovokatívnejšiu vetu celej knihy), podľa ktorej „chudoba a situácia blízka chudobe je stav, ktorý môže mať určité príčiny v neurobiológii inteligencie, ktorá je mimo kontroly daného jednotlivca.“ Pre chudobu, ktorá je ovplyvnená hlavne genetickými aspektmi inteligencie, navrhuje označenie neurochudoba (s. 197).
Okrem toho, že volá po tom, aby pri diskusiách o politických opatreniach a spoločenskej spravodlivosti boli zohľadnené vedecké poznatky o genetických vplyvoch na inteligenciu, vidí do budúcnosti riešenie neurochudoby v zvyšovaní inteligencie podľa neurobiologických poznatkov.
Riešenia, ktoré chceli chudobu odstrániť len pomocou spoločenských a kultúrnych vplyvov na inteligenciu, podľa neho zlyhali. Najbližším a najreálnejším riešením by mohlo byť využitie už spomenutej epigenetiky, ktorá by premostila spoločenskovedné a neurovedecké prístupy (s. 198).
Ďalšou oblasťou, kde sa podľa Haiera nezohľadňujú vedecké poznatky o inteligencii, je školstvo. Namiesto uniformného vzdelávacieho systému, ktorý má rovnaký prístup a požiadavky na každého žiaka, volá po individualizovanom vzdelávaní, ktoré by bralo do úvahy prirodzené rozdiely medzi žiakmi (s. 198 – 199). Tento postoj pritom nie je medzi výskumníkmi inteligencie žiadnym unikátom.
Celou knihou sa nesú opakované náznaky toho, že výskum inteligencie a najmä jej dedičnosti nemá v súčasnej spoločenskej atmosfére na ružiach ustlané. Haier naznačuje, že na výskumy tohto druhu nie je jednoduché získať grant, niektorí vedci sa jej radšej vyhýbajú a niektoré vedecké výstupy boli podľa neho predmetom často iracionálnej (a silne medializovanej) kritiky (spomína napr. kauzu okolo publikácie The Bell Curve z roku 1994 alebo reakcie na Jensenovu kritiku programu americkej vlády Head Start z roku 1969).
Azda to súvisí s tým, že poznatky o vrodených limitoch našich mentálnych schopností narážajú na vžité presvedčenie, že každý môže dokázať čokoľvek, len sa musí snažiť (s. 20). Na druhej strane, uznanie toho, že za niektoré naše nedostatky môžu aj faktory mimo náš dosah, nás, ako píše Robert Plomin, môže naučiť väčšej empatii a tolerancii. V každom prípade je dôležité, aby aj výskum inteligencie naďalej pokračoval, a to v slobodnom a priaznivom prostredí.
Záver
Haierova kniha o neurovede inteligencii je napísaná prístupným, ľahko čitateľným a miestami vtipným jazykom. Vzhľadom na to, že sa používa aj vo vysokoškolskom prostredí, má učebnicový charakter, čo však určite nie je na škodu veci. Nechýbajú v nej ani dynamické pasáže venované vývoju neurovedného výskumu inteligencie, často obohatené o autorove spomienky z prvej ruky. S touto knihou by sa nepochybne mal oboznámiť každý, kto sa zaujíma o problematiku inteligencie a nové poznatky a perspektívy v tejto oblasti.
Zdroje:
HAIER, Richard J. The Neuroscience of Intelligence. New York: Cambridge University Press, 2017. ISBN 978-1-107-46143-7.
HARARI, Noah Yuval. Homo Deus : Stručné dějiny zítřka. Voznice: LEDA, 2017. ISBN 978-80-7335-502-9.
People photo created by freepik - www.freepik.com
Zdieľať na Facebooku